Blog    Galéria    Video    Kontakt    2 % z dane    Zasielanie noviniek  
  Index   Nedeľa 25.08.2019 » 186261 
AF-OM PO MARMOLADE
11.08.2013 14:00 | 4909x

„Prečo sa tá cesta volá Niagara? A hneď vedľajšia sa v preklade vola Dážď z jasného neba? Na tom asi niečo bude, keď všetky cesty v tejto časti steny majú niečo spoločné s vodou.“ Spoločne s Mirom Peťom dumáme a špekulujeme, o čo tu asi ide. Pozeráme na fotku steny. Z konca našej cesty stena pokračuje položenými kuloármi a komínmi až na vrchol. Pravdepodobne za dažďa sa v kuloároch a komínoch tvoria potoky, ktoré následne stekajú do steny. Fúúú, snáď nechytíme búrku..., ale predpoveď vyzerá sľubne a nemalo by pršať, teda všetko by malo byť suché. Takto nejak sme s Mirom analyzovali nástrahy, ktoré by nás v 580 m dlhej lajne od talianskych alpinistov Mussatto a Legree mohli čakať.

V nedeľu 21.7. sme skoro ráno vyrazili z domu smer dedinka Malga Ciapela, ktorá je východiskovou destináciou pod južnú stenu Marmolády v Dolomitoch. Samozrejme celou cestou teplo a jasno, a po príchode do Malgy dážď. Chvíľu sme počkali, prebalili vercaig a ešte v ten večer vyšľapali na chatu Falier.

„Bohový cieľ sme si vybrali“, šomrali sme si, keď sme s východom slnka šľapali ešte vyše 1,5 hodiny pod stenu zosúvajúcou sa suťou, ktorá nemala konca. Totižto, keď sme si vyberali cestu, v prvom okamžiku nás ohúrila cesta samotná, a až neskôr sme zistili, v ktorej časti steny sa nachádza. Dĺžka Niagary je 580 metrov súvislej línie bez výrazných políc a jej obťažnosť je 7c+ RS4 III EX (6b+, 7c, 6c, 6a, 7c+, 5b, 7b+, 6c, 7b, 7a+, 7b, 7c) – proste 7 dĺžok lezenia nad 7a+ a tie ľahšie tiež sú nie zadarmo. K tomu treba dodať, že 7c či c+ na Marmoške je o citeľne inej klasifikácií ako 9 či 9+ niekde inde.

 

Naša ceste vedie z ľava najväčšieho stekanca, ráno sme si mysleli, že to je z búrke.

Hneď nástup do cesty nám skomplikoval tvrdý strmý pozostatok snehu zo zimy. Sneh samotný by ani nebol taký problém, keby medzi snehom a stenou nebola meter široká a 4 metre hlboká priekopa. Po prvej ľahšej dĺžke sme ešte nerozlezený nabehli do tvrdého 7c. 40 metrov lezenia od bouldrových dynamických prešahov až po jemne vhĺbenie bez chytov a istení. Bolo nám jasné, že budeme radi, ak stihneme prebiť aspoň väčšiu časť cesty štýlom AF, hlavne kvôli ťažšej orientácií v ceste.

Držím sa pri skobe a načítavam nasledujúci boulder. Po tretíkrát sa odhodlávam. Za ním nasleduje jemné vhĺbenie bez chytov a stupov. Stojím si na nepatrnom oblom pilieriku. Nohy tlačím k sebe. Ruky len opieram. Pozerám pod seba a skoba štyri metre podo mnou vpravo. Pozerám nad seba a špárka na založenie frienda tri metre nado mnou. Lýtka začínajú pomaly puchnúť. Nie je čas, treba sa rýchlo rozhodnúť, lebo už nebude o čom sa rozhodovať... Takéto a podobné situácie sme s Mirom riešili každú chvíľu.

 

 

 

Ráno pri chate Falier. / Miro cestou pod stenu.

Miro v traverze 3. dĺžky Niagary. / Jožo v horných pasážach tej istej dĺžky.

Tretia dĺžka – Mirova, bola charakteristická typickým marmoládskym lezením – blúdenie v platniach po dierkach, hľadanie istení alebo aspoň miest na zaistenie a neistota kade ďalej. Ďalšia ľahšia dĺžka, ale o to dlhšia bola moja. Na Mira prišiel rad v bouldrovej 7c+. Celé ho skrokoval a postupne prebil. Kým došiel na štand, začala po suchej skale stekať voda. A tu na štande sme pochopili to, nad čím sme ešte pred odchodom dumali. Pozerali sme nad seba, slnko pieklo ako besné a na nás padal Dážď z jasného neba. Ostríme do diaľky a vidíme Niagaru valiacu sa z komína na platne, ktorú následne vietor rozstrekoval po celej stene. Bolo nám už všetko jasné. Mysleli sme si, že ráno bola celá stena mokrá po búrke, ale tak to nebolo. Tento rok bolo v Dolomitoch nezvyčajne veľa snehu a v komínoch sa ešte stále neroztopil. Cez obed za najväčšieho úpeku sa sneh topí a celá stena z neho zateká. „Ale sme si vybrali“. Pozeráme na nasledujúci štand a priamo naň padá voda. Ďalšie dĺžky čoraz viac zatekajú a zo špár vyteká voda. „To nemá zmysel. Musíme dolu.“ Zlanili sme a cez chatu Falier sme zotúpili až k autu.

Nasledujúci deň sme sa presunuli do sedla Passo Fedaia, nachádzajúceho sa na severnej strane Marmolady. Na obed sme si dali skoro dvojhodinovú rozcvičku za totálneho plechu pod východnú stenu Sasso delle Undici. Vybrali sme si kultovú cestu od priekopníkov čistého štýlu lezenia – free climbingu – Luisy Iovane a Heinza Mariachera, ktorí pôsobili na Marmolade v jej zlatých časoch spoločne s Igorom Kollerom či Mauriziom Giordanim. Zo schémy to vyzeralo celkom v pohode – línia za 7c+ (7c+, 7a+, 7b, 7b, 7a, 7a, 6b+, 6b+), pomerne slušne odistená hlavne v ťažších miestach, vcelku to na nás urobilo dojem, že ako alternatíva by to mohlo byť v pohode. Avšak my hlúpi sme si neuvedomili, z ktorého obdobia a po akých legendárnych lezcoch vznikla táto jazva na severnej strane Marmolády.

Po dvojhodinovom výšľape sme nabehli do prvej dĺžky. Hneď od prvého kroku sa valilo naostro do bouldra a do poriadne silového. Po prebojovaní prvej polovice som si pomyslel, že už mám za sebou zo dve 9+ a predo mnou by mohol byť už len dolez, ale ono to najťažšie ma nakoniec len čakalo... AF-li sme prvú dĺžku, ozvala sa únava z predchádzajúceho dňa a taktiež hromy z búrky, ktorá obklopovala protiľahlý masív Civetty. Išli sme radšej dolu.


 

Tempi modernissimi 7c+. / Jediná šanca ako prebiť kľúčovú pasáž 2. dĺžky.

Dali sme si deň oddychu v mestečku Alléghe pod masívom Civetty. Hlavne nohy a koža na rukách to potrebovali. Rozmýšľali sme nad viacerými variantami, čo s posledným lezeckým dňom. Hlavne kvôli hroziacim poobedňajším búrkam sme sa nakoniec rozhodli vrátiť sa do cesty Tempi Modernissimi od Mariachera na severe Marmolady. Keďže je to východná stena a cesta začína hneď naostro, veľmi sme sa ráno neponáhľali a čakali sme, kým okolo 12 hodiny zájde slnko. Vedeli sme, že je veľmi malá šanca vyliezť cestu RP, jednak kvôli obťažnosti jednotlivých dĺžok a tiež kvôli typickému marmoládskemu lezeniu – teda problematickej orientácií a množstvu traverzov v jednotlivých dĺžkach. Proste na blúdenie a opravovanie neprelezených dĺžok by nebol čas. Rozhodli sme sa celú cestu aspoň prebiť AF-om a spoznať jednotlivé dĺžky pre budúci ostrý útok.

Prvú dĺžku som si ešte raz ozrejmil a snažil som sa všetky kroky pre budúcnosť dobre zapamätať. Do ďalšej išiel Miro. 7a+, no ku koncu dĺžky nás zaskočila karabínka v nite. „Prečo tu, asi v relatívne ľahšom teréne, je?“ Miro pozrel nad seba a nasledujúcom nite chýbala planžeta. Špekuloval, no obliezť najobťažnejšiu pasáž dĺžky s nitom hlboko pod nohami sa nedalo. Vyzeralo to, že pôjdeme dole. Strašne sa mi nechcelo. Deň oddychu, skoro 2 hodiny nástup a my z druhej dĺžky pôjdeme rovno domov... Že reku pôjdem sa aj ja pozrieť. Pozeral som na trčiaci závit nitu a bol správne nahnutý – mierne dohora. Vyberám najmenšieho Black Diamond stoppera, ktorého som mal. Oceľové lanko som zavesil na trčiaci závit a odsadol si do toho. Päť minút špekulujem, čo kde a ako a odhodlal som sa naliezť. Mierne nervózny stúpam ľavou nohou na trenie proti bočáku, keď mi zrazu nečakane strelila lezečka. Všetko sa mi premietlo pred očami, no našťastie visím len o dva metre nižšie v zavesenom stopperi. Pozerám na Mira, on na mňa a nechápeme, že sa nehojdám 12 metrov nižšie. Znovu som si ešte lepšie napozeral pasáž a naliezam. Uf pozitívna lišta bola nakoniec oblý stisk. Ďalšia lišta len prídrž. Očakávané madlo len oblý backhand a takto to išlo ešte niekoľko nasledujúcich krokov. Pod seba som sa ani nemal kedy pozrieť, či už stopper z nitu padol alebo nie, ale tak či tak cesta naspäť už neviedla, už len rýchlo hore, pokiaľ nestvrdnú bandasky. Nakoniec som sa cez oblé vhĺbenie (v ktorom som tiež očakával madlo) doplazil na štand. Celý rozklepaný, ale rád, že bolo aké-také trenie a nič mi už nestrelilo. Ďalšie dĺžky sme sa striedali až na vrchol. Niektoré len AF iné OS. Dokonca boli dĺžky, kde sme naliezli snáď 25 metrov a boli sme ledva 8 výškových metrov nad štandom. Po spleti traverzov a esičiek sme podvečer doliezli na vrchol. Povinné foto a začali sme jazdu nadol. Posledný zlaňák sme už išli potme. Následne zostup ku autu a polnočné osvieženie sa v priehrade v Passo de Fedaia.

Jožo v počiatočných metroch 3. dĺžky Tempi modernissimi, o chvíľu to začne... / Na štande pred posledným zlaňákom.

Ráno sme si privstali a vyrazili sme na cestu domov. Vychytali sme najhoršie cesty – piatok. Kamióny, pracujúci, dovolenkári a 35 stupňov. Bez klímy v aute si ani nechcem predstaviť, aký zosušení by sme večer dorazili domov. Cesta sa nám kvôli zápcham pretiahla až na vyše 14 hodín. A tak sme domov dorazili až za tmy.

Zaujímavý report a ďalšie fotky najdete aj na Mirovej stránke.

Jožo Krištoffy




 Vlado Linek © 1999 - 2019 Jozef Krištoffy