Blog    Galéria    Video    Kontakt    2 % z dane    Zasielanie noviniek  
  Index   Pondelok 25.05.2020 » 190186 
CORONA 11-, KRÁĽOVNA TATIER
21.11.2016 15:00 | 5917x

 

V záverenom skoku do obliny, zrovna som nedoletel.V druhom bouldri približne v strede cesty.„Sú sezóny úspešnejšie, sú sezóny slabšie, sú sezóny úplné katastrofálne, kedy má človek chuť so všetkým skončiť a sú sezóny v celku dobré aj keď dalo by sa viac... Veľmi výnimočne sa človek dovolí obzrieť za sebou a povedať: Ďakujem, že mi bolo dopriate tak veľa... Mne sa to stalo prvýkrát, a veľa som sa musel učiť, aby som dorástol a  mohol mnohým súvislostiam porozumieť. Lezenie totižto nie je o počte zhyboch na jednej ruke. Lezenie je proces, ktorý človeka učí porozumieť sebe, životu a zákonitostiam vesmíru.“

 

V nasledujúcom článku rozpoviem príbeh o novom skvoste Corona 11-, ktorú sa mi podarilo vyliezť 2. 9. 2016. Aby som vysvetlil všetky súvislosti, musím sa trochu vrátiť o pár rokov späť.

V roku 2012 som si ako plán B zaumienil pozrieť sa do jednej z najťažšej a psychicky náročnej cesty vo Vysokých Tatrách – Jet Stream 10-/10. Na konci augusta sa mi ju podarilo preliezť a už vtedy sme s kamarátom pozerali po vedľajšej línií napravo od Jet Streamu, či by tam bolo reálne niečo urobiť. Videli sme nejaké staré cooperheady, aj nejaký nit po technickom lezení. Roky ubiehali, venoval som sa športovým cestám, v decembri 2014 som bol na expedícií v Jordánsku a január 2016 som zas strávil v Severnej Patagónií v oblasti Cochamo, kde sa nám podaril super prvovýstup a následne PP prelez cesty El Condor Pasa klasifikácie 10. Tohtoročná sezóna teda ani lepšie začať nemohla.

Po návrate som sa musel dať do poriadku a po dvoch mesiacoch som už bol schopný drtiť višňovské previsy v mojom niekoľkoročnom cieli. Trochu však ešte k úspechu chýbalo. Ale s trénerom Peťom Slivkom sme už v zime hovorili, že by už bolo na čase pustiť sa do rokmi odkladaného projektu na Jastrabej veži. S Peťom sme celú sezónu naplánovali tak, aby som na jar po relatívne krátkom tréningu mal prvý vrchol a aby som sa v lete mohol venovať svojmu hlavnému cieľu na Jastrabej veži s druhým vyvrcholením koncom leta. Bola to nielen fyzická, ale aj mentálna výzva. Nevedel som, aký postup zvoliť, no nakoniec som sa rozhodol pre najčistejší štýl, aký som bol schopný urobiť.

Schéma cesty Corona.

Do cesty som spoločne s parťákom Mišom Baďom nastúpil odspodu 17. 6. 2016. Prvá dĺžka začína spoločne s cestami Pochylého platňa a Jet Stream. Jet odbočuje po pár metroch doľava, pri druhom borháku ide Pochylého platňa doprava a moja cesta doľava cez previštek a kútik už po vlastnom istení. Túto dĺžku som preliezol OS a ohodnotil na 8. Potom začala zábava. Dva dni náročného technického lezenia v mierne previsnutej platni po isteniach, pri ktorých som nechápal, prečo vlastne v stene držia. V 38-metrov dlhej a 4 metre previsnutej dĺžke som počas dvoch sychravých a veterných dní použil rôzne špeciálne skoby, najmenšie mikrovklínence, mikrofriendy, skyhooky a na konci aj pár cooperheadov. Boli situácie, keď mi nebolo všetko jedno. Vyskytol sa jeden moment, to už som bol druhý deň v stene, keď som sa pozrel na posledných 6 metrov pod seba a pomyslel som si: „Tu ak padnem, tak určite všetko povytŕham a posledné 4 hodiny roboty budú v prdeli, môžeme ísť domov a pokračovať nabudúce. Našťastie sa nám podarilo v ten deň nádhernú dĺžku dokončiť a ohodnotiť ju na 6, A3+ (new wave aid rating). Nechal som tam fixné lano, aby som cestu mohol pripraviť na voľné lezenie.

V priebehu leta som Jastrabku navštívil niekoľkokrát. Odstránil som staré istenia a nejaké nity z technického lezenia (aj z pôvodnej hákovačky, s ktorou som mal začiatok spoločný a následne pokračovala výrazne doprava). Rozhodol som sa, kde osadím fixné lepené borháky, ktoré časti sa budú liezť po vlastnom istení a zhodnotil som, kde sa padať nebude. Napokon som v celej 38-metrovej dĺžke osadil 4 borháky a na istenie som ďalej použil 2 vklínence a jeden friend. Cesta sa nachádza v horách, a preto som sa rozhodol odistiť cestu horsky, resp. tradične. Kto sa rozhodne prísť cestu zopakovať, musí preukázať okrem lezeckých kvalít aj prax so zakladaním vlastných istení a potom byť psychicky schopný robiť ťažké kroky aj vysoko nad vklinencami. Chcel som urobiť komplexnú cestu, ktorá preverí lezca vo všetkých aspektoch. A s odstupom času si myslím, že sa mi to podarilo presne v takej forme, ako som si to predstavoval.

Samozrejme, niektoré miesta si bolo treba ujasniť a hlavne poskúšať kroky. Nebudem klamať a poviem pravdu, že neraz som strácal nádej, že to dokážem tento rok preliezť celé. Cestou späť na Chatu pri Zelenom plese som sa niekedy od únavy skôr kotúľal ako kráčal. Na druhý deň som koľkokrát ani nevedel poriadne hýbať prstami. V polke augusta mi však už Peťo vravel, že si treba začať zvykať na odlezy v reálnych pokusoch a ísť ostro, veď jeseň sa blížila.

Mišo Baďo a ja na štande v Corone, v pozadí Zelené pleso.Vo štvrtok 25. 8. 2016 sme v jasnom a pomerne teplom počasí boli s Mišom na prvom štande. V prvom pokuse som spadol kúsok nad štandom. OK, to bol rozlez. Skutočný prvý pokus bol dramatickejší. Začal som si zvykať na vietor pod nohami. Ale strach vie ukradnúť strašne veľa energie. Človek je strnulý, adrenalín koluje v krvi. Svaly nepracujú tak, ako majú a konzumujú neúmerne viac paliva, ktorého je, pravdaže, obmedzené množstvo. Napriek tomu sa mi podarilo preliezť do polovice druhého bouldra, čo bolo asi 22 metrov. Pri ďalšom pokuse som už ledva robil kroky...

Cítil som, že forma graduje. Cez víkend som preliezol jednu desiatku na Jelenci a uvedomil som si, že sa mi dobre lezie. Tu hrá veľmi dôležitú úlohu niekto, kto sa vie na vás reálne pozrieť a povedať: spomaľ, lebo prepáliš. A Peťo ma pozná, tak mi to opakoval dosť často...

Prešiel týždeň a s Mišom sme 2. 9. 2016 boli opäť na prvom štande. Prvý pokus skončil na rovnakom mieste v druhom bouldri ako pred týždňom, ale s veľkým rozdielom, ako som sa v ceste cítil. Už to nebol skľučujúci strach, už som liezol a cítil istotu, už som nesledoval, kde je aké istenie, už som sa venoval lezeniu. Po hodinke pauzy som išiel do druhého pokusu s tým, že ak doleziem znova aspoň do druhého bouldra v polke cesty, budem na 100 % spokojný, lebo to bude progres ako sviňa. Bol som už síce viac unavený, ale aj uvoľnenejší, neriešil som žiadne odlezy, pod seba som sa nepozeral, o nič nešlo, bol to len tréningový pokus. To však za druhým bouldrom skončilo, po sérií šiestich spoďákov za sebou som založil koleno a mal som chvíľku čas prejsť si hlavou, čo sa deje a uvedomiť si, že sa mi ponúka šanca, ktorá už tento rok prísť nemusí – a náhle som zvážnel.

Chata pri Zelenom pleseNaliezol som do záverečnej pasáže, ktorá končí skokom do obliny. Držal som dva chyty, postavil ľavú nohu a zrazu stup na pravú nebol. Nechápal som. V tom momente ako keby cez lievik do mňa vliali kyseliny mliečnej, stiahlo mi v krku a rozochvene, v najposlednejšom okamihu, keď už som nevedel, čo urobiť, som sa z posledných síl odrazil do obliny. Viac po pamäti, ako kontrolovane. Vykríkol som a udržal som ju! Trochu som preklepal a zvážnel som omnoho viac. Tu už nesmiem nič pokaziť. Nie preto, že na záver človek lezie 10 metrov od posledného seriózneho istenia, ale preto, že som dostal šancu, ktorú by bolo hriech premárniť. Mišo odpočítaval metre podľa lana, ktoré mal pri sebe a ja som všade zalamoval tak, aby som nič nepodcenil. Podarilo sa a sám som tomu neveril. Dokonca niekoľko ďalších dní.

Doliezli sme 3. ľahkú dĺžku a zlanili dole. Na Chatu som sa opäť ledva dokotúľal, bol som totálne rozbitý, ale ako keď sme v Cochame hovorili, je... hlavne, že sme vyliezli.

Pár slov na záver:

Tento prelez nepatrí len mne. Kus úspechu patrí všetkým kamarátom a ľudom, ktorí mi pomohli či už priamo pri lezení a práci na ceste a tiež tým, ktorí ma podporili a držali palce. Totižto prelez nie je iba o tom, či podržím lištu alebo zhybnem na chyte. Tak, ako som povedal, po prelezení najťažšej dĺžky v El Condor Pasa v Patagónií, že 50 % bolo mimo mňa, takisto aj tu mi bolo dopriate preliezť celú dĺžku. A v momentoch, keď k pádu bolo oveľa bližšie, ako k nasledujúcemu chytu, sa šťastie priklonilo viac na tú správnu stranu. Ono totiž celý deň prelezu bol pre nás s Mišom od rána taký zvláštny. Kopa náhod navzájom zapadala do seba, akoby to boli pozitívne znamenia a energie, ktoré nás sprevádzali po celý deň.

Zároveň by som rád spomenul a poďakoval aj ľudom, ktorí priložili ruku najviac k dielu, a to Peťovi Slivkovi za dôležite a cenné trénerské a taktické rady a usmernenia, Mišovi Baďovi za trpezlivosť na štandoch, podporu a že to celé so mnou absolvoval. A Tomášovi Petríkovi, chatárovi z Chaty pri Zelenom plese, za veľkú pomoc, pohostinnosť, ochotu a podporu počas celého leta.

A prečo pravé Corona?

Keď urobím novú cestu, vždy mám dilemu, ako ju nazvať. A pri takejto ceste bolo obzvlášť ťažké vymyslieť, aby to sedelo do celkového konceptu. Je to cesta ciest, nie len obťažnosťou, ale aj svojou nádherou, či už v podobe nezabudnuteľného lezenia alebo neuveriteľného prostredia. Dlho som dumal, ako cestu nazvať, až som sa dostal k termínu Koróna (angl. Corona). Koróna je atmosféra okolo Slnka, ktorá siaha milióny kilometrov do priestoru. Korónu v celej kráse môžeme pozorovať pri zatmení Slnka. Pôsobí monumentálne, nádherne, ale nedotknuteľne. Zároveň ku Koróne som sa dostal vďaka prelezu Jet Streamu. Jet Stream je tiež pojem súvisiaci s atmosférou. Takže viaceré prepojenia a myšlienkové pochody ma doviedli k práve takémuto názvu tejto kráľovskej línie.

Fakty:
Corona 11-, Jastrabia veža, Vysoké Tatry
Prvovýstup:
17. - 18. 6. 2016, Jožo Krištoffy, Mišo Baďo, 8, A3+ (new wave aid rating)
Prvý voľný prelez štýlom PP:
2. 9. 2016, Jožo Krištoffy, 11- (8, 11-, 5), RS4, E3+ Jasper, mixtrad, obligatory 10-

Schéma v plnom rozlíšení na stiahnutie TU.

CORONA from Manoo on Vimeo.

Jožo




 Vlado Linek © 1999 - 2020 Jozef Krištoffy