Blog    Galéria    Video    Kontakt    2 % z dane    Zasielanie noviniek  
  Index   Nedeľa 25.08.2019 » 186262 
SUMMER BOUQUET 9+, FA, PP PAMIR-ALAJ, KIRGIZSKO 2017
08.02.2018 09:00 | 2385x | komentár: 0x

text: Vlado Linek

V pozadí Pik Alexandra BlokaKoncom júla sme vyrazili vo štvorici Martin Grajciar, Ondro Húserka, Jožo Krištoffy a ja na expedíciu do Kirgizska. Naším cieľom bol prvovýstup v západnej stene Piku Aleksandra Bloka vysokého 5 239 metrov.

Prásk, prásk, prásk. Trikrát rýchlo za sebou udrel blesk do vrcholu, ktorý bol nad nami asi 70 metrov. Stojíme s Manom na štande pod snehovým žľabom a vystrašene na seba pozeráme. Sme vo výške skoro 5200 m a okolo nás zúri snehová búrka. To sa mi asi len zdá! Podľa predpovede mal byť najkrajší deň za posledné dva týždne, veď preto sme sa rozhodli, že dnes dáme vrcholový atak. Zatiaľ tu fúka vietor ako sviňa, sneží ako sviňa a zima je ako sviňa. Joža blesky priklincovali k snehovej stene a Ondro hore na štande tesne pod hrebeňom našťastie žije.

„Kazo, toto už nie je sranda, idem dole,“ kričí na mňa v silnom vetre Mano. „Mano, ešte raz tresne a ideme všetci.“ Jožo sa na lane trochu spamätal a pokračoval za Ondrom. Všetci štyria čakáme na zázrak, že sa zlepší počasie. Zavesený na štande rozmýšľam, čo tu vlastne robíme.

Náš cieľ sa nachádza na juhu Kirgizska v pohorí Pamír-Alaj v oblasti Aksu na hraniciach s Tadžikistanom. Informácií o výstupoch na Pik Aleksandra Bloka je pomerne málo. Zistili sme len toľko, že v ľavej časti Z steny vedú dve cesty a pravá by mala byť prázdna. Rozhodnutie, kadiaľ povedie náš prvovýstup, sme si nechali na neskôr – keď budeme priamo pod stenou. Potešiteľnou informáciou od Oriola Ongladu, môjho kamaráta z Katalánska, bolo to, že v Aksu býva v lete teplo a stabilné počasie. Pôsobil tam v roku 2016 a celkom si pochvaľoval. Už sme sa tešili, ako budeme liezť celé dni vo výške 5000 metrov v tričkách. Ha – ha – ha. V Moskve na letisku Domodedovo nás prekvapili ruské sankcie voči Európskej únii. Batožina aj v tranzite bola obmedzená na 55 kilogramov na osobu a my sme toho mali na hlavu o „hafo“ viacej. Zachránila nás moja ruština, pretože po anglicky nechceli komunikovať a musel som ako vedúci expedície písomne prehlásiť, že máme len osobný majetok, ktorý nejdeme predávať a neprevážame cez krajinu žiadne jedlo. Ale veď 3 kg slaniny nie je predsa žiadne jedlo, nie? Ráno 28. júla nás na letisku v Oši čakal Davran, náš dvorný šofér z cestovky Aksai. S autom lietal ako divý, a tak mu hneď prischla prezývka Havran. S prípravami expedície aj s formalitami počas nášho pobytu (vybavenie agentúry, permit do pohraničnej oblasti, plynové bomby, základné informácie...) nám veľmi pomohol Michal Kleslo. Je znalec hôr bývalého sovietskeho bloku, do ktorých chodí každý rok niekoľkokrát so svojou ces tovkou Pamír 7000. Havran nás doviezol do ústredia Aksai, kde sme mali zabezpečené ubytovanie. Po celodennom balení a nákupoch sme večer polomŕtvi z horúčavy zaľahli. Ráno doletel Havran, nahádzali sme našich 500 kg matrošu do dodávky, kúpili ešte nevyhnutnú výbavu „zontik“(dáždnik) a mohli vyraziť na cestu do Uzgurušu, poslednej dediny pod horami. Vzdialenosť 350 km sme po celkom kvalitných cestách absolvovali za 8 hodín. Mano sa zvítal so starým známym Voloďom Beolousovom, s ktorým pretekal na ľadových svetákoch. Nasledujúce ráno vypukol v tábore chaos. Nurdin, šéf kempu, nevedel, kde mu hlava stojí – na odchod čakalo päť výprav a netušil, ako zoženie 50 koní. Nakoniec naša štvorica vyrazila až okolo deviatej, namiesto 10 objednaných koní sme mali kone 3 a 13 somárov. Hlavne, že sa všetko naložilo. Čakala nás riadna štreka: výstup z výšky 1400 do 3200 m, 25 km pochodu. Na začiatku zradila Mana rýchla peristaltika. Kým som na neho čakal, tak nám kone aj Jožo s Ondrom ušli. Hneď za dedinou bolo treba odbočiť doľava do bočnej doliny, čo sme s Manom prebehli. Mali sme dobrý výhľad do doliny a kone sme nikde nevideli. Počasie bolo nádherné, šliapalo sa nám dobre, náš pochod sprevádzali hlasné výbuchy smiechu, lebo sme si rozprávali vtipy. Až po troch kilometroch nás mladé kirgizské devy upozornili, že tadiaľto cesta do doliny Aksu nevedie. Spravili sme si s nimi nádherné fotky a obrátili sa naspäť. Asi v polovici cesty k nám pribehol Ondro a tešil sa, že sa staré páky našli. Po 8 hodinách šliapania nám koniari zložili náklad pod morénou. Dohodli sme sa, že po nás prídu o 6 týždňov. Dosvidania, molodci.

Vlado v 3. dĺžke.Potom nastal klasický expedičný kolotoč. Vybudovali sme tábor I vo výške 3200 m, po piatich dňoch v premenlivom počasí sme sa presťahovali so všetkými vecami do tábora II, ktorý bol o 300 metrov vyššie. Pomalým presúvaním sme sa postupne aklimatizovali na výšku a chalani aj na miestne mäsité konzervy. Ozvlášť im chutila ,,lošaď“(koňacina), z ktorej mali všetci riadne vetry. Piateho augusta sme spravili v plnej zostave vynášku pod Z stenu Bloka. Polovica výstupu viedla morénou, druhá časť už ľadovcom. Po 4 hodinách šliapania sme došli do hangu, kde sme na kraji ľadovca na moréne postavili na zaužívanom mieste tábor III. Ďalekohľadom sme podrobne skúmali každú časť steny a po dlhom zvažovaní sme sa rozhodli, že nastúpime vpravo od tretieho kúta, budeme pokračovať cez diery pod veľké previsy a tie obídeme zľava do útvaru, ktorý sme nazvali Vrana. Na konci steny sa napojíme na už existujúcu cestu vľavo a tou dolezieme na vrchol. Myšlienka pekná. Uvidíme, či to bude aj leziteľné, lebo stena bola od začiatku až po jej koniec mierne previsnutá. Šiesteho augusta nastúpili do steny Jožo s Ondrom. Preliezli cez okrajovú trhlinu a po 300 metroch v ľade so sklonom 60-70 stupňov doliezli ku skale pod náš nástup a cestu zafixovali. Nasledujúci deň sme si dali voľno, ale vôbec sme sa nenudili. Mano mal bujaré nápady, a tak sme točili Baywatch. Vyzliekali sme sa a chodili s nafukovačkami ako so surfami. Poobede sa zatiahlo a začalo pršať. Večer sa počasie vylepšilo, nuž sme sa zbalili a na ťažko vystúpili do tábora III. Odvtedy začalo naše travellunchové stravovanie. S Manom sme si spomenuli na výbornú skladbu od Zóny A a trochu upravili slová: Ráno, večer aj na obed, travellunch, travellunch, travellunch... Tieto zázračné sáčky nám zo začiatku (kým bol výber) veľmi chutili, ale keď sa menu zúžilo na dva druhy, začali sme blúzniť o rezňoch a pizziach. Na druhej strane bez instantnej stravy si neviem predstaviť varenie v stene. Hlavne na portaledgi je to super pomoc. Veľká vďaka.

Jožo v najťažšej dĺžke za 9+ skoro v 5 000 m. n. m.Nasledujúcich 6 dní sme v zlom počasí vynášali materiál po fixoch a dokonca preliezli 3 dĺžky. Ondro dal prvú sokolíkovú, Jožo druhú cez previs a ja tretiu – traverz do dier. Kým sme sa s Jožom prebíjali v zime meter po metri vyššie, Ondro s Matom bojovali s ťažkou vynáškou na fixoch. Mali so sebou aj portaledge, ktorú dneska s Ondrom pokrstíme. Sviňu zavesili na lano o 80 metrov nižšie. Jožo zlanil dole k Manovi a spolu zostúpili do tábora III. Medzitým sa zotmelo, začalo riadne mrznúť a fúkal silný vietor. Kým Ondro vyšplhal hore ku mne na štand, cvakal som zubami nielen od hladu. Vyše hodinu sme ťahali hore sviňu. Teraz nás čakala riadna skúška, maličkosť: zavesiť v tej kose a vo vetre plošinu a zaľahnúť. Cez deň je to sranda. Lenže v noci pri -10 stupňoch, unavený a so zmrznutými rukami máte temer neriešiteľný problém. Zavesili sme tropiko, rozložili posteľ, ale problém nastal, keď sme ju chceli strčiť do tropika. Nejako sa nám to nedarilo, bola polnoc, zima ako sviňa a my sme zápasili s našim domčekom, ktorý nás mal zachrániť. Po dlhom boji sa nám to konečne podarilo a mohli sme zaliezť na plošinu, zatiahli sme tropiko. Je to veľká vec, zima tam síce bola, ale konečne aspoň nefúkalo. Nebol to však posledný problém toho večera. Nemali sme si ako spraviť teplú vodu a jedlo, pretože Jožo omylom zobral náš varič PRIMUS Lite+ so sebou dole. Vydarení alpinisti! Nevieme postaviť plošinu, nemáme varič a vonku riadna kosa. Zaľahli sme teda hladní a smädní, na studenú vodu, v ktorej plávali kúsky ľadu, sme vôbec nemali chuť. Celkom som sa vytešoval, aký zážitok bude mať Ondro zo svojho prvého bivaku na plošine. Bol parádny, pretože sme nespali ani sekundu. V noci riadne fičalo, s plošinou to hegalo a až nadránom sa vietor utíšil. Keďže sme boli hladní, o to väčšia nám bola kosa. Ráno sme sa trochu napili teplejšej vody, pretože som celú noc roztápal vodu v spacáku svojím telom. Ešteže sme mali zázračné raw tyčinky MARVA z domácej produkcie od Martina Vargu, ktoré nás zasýtili a o 13.00 sme v mraze vyrazili do steny potiahnuť aspoň pár metrov. Pretraverzovali sme po fixoch na posledný štand, na ktorom sme mali zavesený všetok matroš: spoľahlivé polovičné laná BEAL Ice line, ktoré nám bez problémov vydržali celú expedíciu (a to sme ich ani zďaleka nešetrili, dokonca sem po nich aj neraz žumarovali) a spomenúť musím aj neúnavnú vŕtačku BOSCH GBH 36 V, ktorá nielenže prežila veľmi drsné zaobchádzanie a ťahanie v stene, ale aj 15-stupňové mrazy bez možnosti dobíjania akumulátorov.

Dnes bol na rade Ondro. Obdivoval som tohto mladého horolezca, aký je tvrďas. Hladný, smädný, zmrznutý, bez reptania v mraze s holými rukami naliezol do ťažkého fleku. Ale lezenie to bolo neskutočné, nad nami hladké oblé diery veľké až dva metre a hlboké možno meter. Ondro do toho nabehol, preliezol 7 metrov a zistil, že sa nemá ako zaistiť. Musel sa komplikovane 3 metre vrátiť na miesto, kde sa dal založil háčik a sadol si. Pred chvíľou mu hrozil nepríjemný 15-metrový pád, teraz visí v háčiku a namiesto toho, aby nadával, tak mi veselo rozprával aké je to pekné lezeniel. Ale to je celý Ondro. Z vysielačky sme sa dozvedeli, že Jožo je už na fixoch aj s varičom. Došplhal až ku mne a vymenil ma pri istení. Zaželal som im všetko dobré a rýchlo zlanil pod stenu k Manovi. O 20.00 sme boli v tábore III a začali do seba liať litre teplej vody. Hneď ďalší deň naobed som vyrazil s vynáškou do steny vystriedať Ondra. Kým som k nim dorazil, bolo 17.00. Chalani už makali v piatej dĺžke. Ondra som vymienil na štande, aby rýchlo zlanil dole. Zostali sme s Jožom sami. Do tmy ešte osadil 3 nity a nasledoval zlaňák na plošinu. Jožo dal na večeru stroganova, ja napoli a mohli sme začať predstierať spánok. Keďže v noci bolo -15, hľadali sme polohy, aby nám nebolo zima. Používali sa pritom všetky možné finty – pod karimatky sme dali travellunche ako izoláciu, na prsty na nohách rukavice, na kolená kolenačky... a celkom to fungovalo. No nie je život horolezca krásny?

Ondro na portaledgy v 4 800 m. n. m.Nasledujúce dni sme sa v trojici s Jožom a Ondrom striedali a pomaly postupovali vyššie. Jedného dňa nás s Ondrom ráno na plošine prekvapili Vianoce, keď napadlo 30 centimetrov snehu. Inokedy zase Ondra s Jožom vystrašil pri návrate zo steny kameň na plošine, ktorý nám roztrhol tropiko a niekedy nás prišiel rozosmiať s vynáškou Mano. Dvadsiateho tretieho augusta sme mali už zavesené všetky fixné laná a čakali na dobrú predpoveď na vrcholový útok. Deň D prišiel 25. augusta. Jožo s Ondrom boli práve na portaledgi, my s Manom v tábore III. Satelitným telefón prišla smska, že práve tento deň má byť najlepšie počasie. Bolo rozhodnuté. Spojili sme sa s chalanmi vysielačkou a dohodli stratégiu. S Manom sme vstali o 3.50. O 9.15 sme boli pri plošine, kde sa k nám pridali Jožo s Ondrom. Kým sme došplhali na koniec fixov bolo poludnie. Doobeda bolo celkom pekne, ale o 13.00 sa kompletne zatiahlo. Nad Aksu silne snežilo a mraky sa pomaly blížili k nám. Rozbehnutý Ondro dorazil poslednú rajbasovú dĺžku pod hrebeň. Po 30-metrovom traverze doľava sme sa napojili na starú cestu. Vtedy už husto snežilo a fúkal silný vietor. Ondro rýchlo vyliezol 50 metrov snehovým žľabom a dal lano na fix. Jožo začal šplhať a zrazu prásk, prásk, prásk. Trikrát rýchlo za sebou udrel blesk do vrchola Piku Aleksandra Bloka, ktorý bol nad nami asi 70 metrov...

Po 30 minútach čakania prestalo fučať, mraky sa trochu roztrhli, búrka skončila. Tak som sa odhodlal a vyrazil za Ondrom a Jožom. Kým som došplhal na štand, sa stal zázrak. Vyjasnilo sa a začalo svietiť slnko. Ondro trochu hundral, že sme pomalí, ale kto by nebol po 12-hodinovej šichte vo výške 5000 metrov. Keď dorazil aj Mano, Ondro ľahkým terénom rýchlo vybehol ďalší úsek tesne pod vrcholový hrebeň. Ešte jednu dĺžku po hrebeni a o 17.00 sme boli všetci pod vrcholovou vežičkou. Svietilo slniečko a svet bol opäť krásny. Pred nami čakala ešte 5-metrová stienka a za ňou bol už len záverečný výlez na vrchol. Presne o 17.52 sme všetci stáli na Piku Aleksandra Bloka vo výške 5239 metrov. Tešili sme sa na krásne vyhliadky a super zábery, no ani tentoraz nás počasie nesklamalo. Zdola sa začali rýchlo valiť chmáry a po chvíli sme boli opäť v mrakoch. Ale tá chvíľa slnka na vrchole stála za to.

Jožo na vrchole Piku Alexandra Bloka v 5239 m. n. m.Od prekročenia okrajovej trhliny a prvých metrov v stene nám prelezenie prvovýstupu s dĺžkou cca 900 m trvalo až na vrchol 20 dní. Z očakávaného tričkového počasia sme mali možno len dva dni pekné, zvyšok len zima, vietor, sneženie, v noci aj -15 stupňov a keď cez deň teplota vystúpila na nulu, tak sme sa tešili, ako je fajne. Podobné podmienky som zažil aj v roku 2002 v Miyar Valley, keď sme s Igorom Kollcrom, Dodom Kopoldom a Ivanom Stefanským bojovali v zimných podmienkach v novej ceste na Castle Peaku. Vtedy sme po 11 dňoch preliezli stenu, ale od dolezenia na vrchol dlhým exponovaným hrebeňom sme kvôli vyčerpaniu upustili. Teraz sme to nevzdali a dobojovali až na vrchol. Na Bloku sme si užili veľa srandy a málo tepla. K letu sme si vlastne len privoňali, bol to taký Summer Bouquet, ale za 9+.

O dva dni po výstupe na vrchol sa Jožovi podarilo preliezť za 40 minút najťažšiu 13. dĺžku štýlom PP. Hneď potom povedal: Preliezli sme najťažšiu dĺžku našej cesty pomaly vo výške 5000 metrov. Ty brdo, všetci svätí pri nás stáli, na jednom mieste to bolo úplne na doraz. Pri lezení mi prialo aj počasie, na chvíľu zasvietilo slnko, fakt nemám slov, všetko klaplo. Dĺžka má ťažký bouldrový začiatok cez 4 nity, potom nasleduje asi 50 metrov náročného technického lezenia pod previsom, klasifikácia je 9+, je tam naozaj veľa ťažkého lezenia.

V danej situácii a počasí som bol rád, že sa nám podarilo dokončiť prvovýstup. Všetko, čo sa nám navyše podarí preliezť voľne, prípadne aspoň AF, som bral už ako bonus, ako odmenu za vynaložené úsilie a utrpenie, ktoré sme tu spoločne prežili. Ale to, že sa nám podarí preliezť celú cestu PP, vrátane tej najťažšej dĺžky, by som si ani vo sne nepomyslel. To sú momenty, pre ktoré sa oplatí žiť a obetovať im veľa.

Kirgizsko, Pamír - Alaj, PIK ALEK- SANĎRA BLOKA 5239 m, SUMMER 18 BOUQUET, 9+ PP, 70°, 6. - 28. 8. 2017 prvovýstup, 22 dĺžok, 900 m, Martin Grajciar, Ondrej Húserka, Jozef Krištoffy, Vladimír Linek, vrchol 25. 8. 2017 o 18.00. Materiál: 51 postupových nitov, 36 nitov na štandoch, skoby, 2 sady friendov, čoky, skrutky. Jednotlivé dĺžky boli vylezené na preskáčku voľne štýlom OS, RP a PP počas prvovýstupu alebo po ňom, zostup zlanením cestou.

P. S. Škoda, že sa nám nepodarilo spraviť súvislý voľný prelež našej cesty. V tejto zostave sme na to určite mali. Počasiu však nerozkážeš...

 

 





KOMENTÁR K ČLÁNKU

SUMMER BOUQUET 9+, FA, PP PAMIR-ALAJ, KIRGIZSKO 2017 [8. 2. 2018 9:38:41] - reagovať
 Vlado Linek © 1999 - 2019 Jozef Krištoffy